Sebaľútosť

Sebaľútosť je akýmsi národným športom, alebo lepšie povedané životným štýlom pre mnohých z nás. Poďme si teda povedať čo to sebaľútosť vôbec je.

Sebaľútosť = ľútosť nad sebou

Z psychologického hľadiska je sebaľútosť psychologický stav mysle vo vnímaní nepriaznivých situácií, ktoré neboli prijaté alebo človek nemá dôveru v svoje schopnosti, že sa s takýmito situáciami dokáže vyrovnať.
Z filozofického hľadiska- sebaľútosť, tak isto ako aj vychvaľovanie, sú prejavy neprimeranej hrdosti.
Vychvaľovanie je reakciou hrdosti na úspech – „ Ja si zaslúžim obdiv, pretože som dosiahol toľko.“
Sebaľútosť je reakciou hrdosti na utrpenie – „Ja si zaslúžim obdiv, pretože som obetoval toľko…

Toto všetko povedané jednoducho a prakticky:
Sebaľútosť je prostriedok na získavanie pozornosti. Začíname to robiť ako deti, upútavame na seba pozornosť tým že sa ľutujeme „buchli sme sa, zobrali mi hračku, vypli televízor, poslali do postele, nekúpili sladkosti“. Ak sa nám v detstve podarí vynucovať si takto pozornosť, zoberieme si to ako vzorec správania, ktorý funguje na vynucovanie pozornosti. Nesieme si to do dospelosti a naša vlastná sebaľútosť spôsobuje, že sa nám ľudia začnú vyhýbať . Keď niekoho ľutujete, vrátane seba, ponižujete ho. A keď ľutujete seba, ponižujete seba a keď ponižujete sami seba, priťahujete k sebe ľudí ktorí Vás budú neustále ponižovať a kruh sa uzavrel. Asi Vás zaujíma prečo niekoho ponižujete, keď ho ľutujete a čím? Pretože nedôverujete tomu človeku, že to, čo ho postretlo dokáže vyriešiť, ustáť, prežiť a tým ho ponižujete. Namiesto toho, aby ste mu ponúkli podporu, podali pomocnú ruku a priviedli ho do stavu, kde začne konať a veci riešiť a meniť, venujete aj svoju energiu na nedôveru v neho a tým mu stav ešte zhoršujete.

Príklad zo života: Ľudia s postihnutím – je skupina ľudí čo ich ľutuje, zovrie im srdce a stiahne hrdlo keď ich vidia….nie sú schopní s nimi pracovať, nie sú schopní nejako im pomôcť pretože ich ľutujú!!!

Na druhej strane sú ľudia, ktorí ich dokážu brať úplne normálne, dôverujú im, že ten život zvládnu aj napriek ich hendikepu, vedia s nimi pracovať, rozosmievať ich, keď treba tak ich pochvália a keď treba vyhrešia. Kto týmto ľuďom pomáha podľa Vás viac? Tí čo ich ľutujú, alebo tí čo ich berú úplne normálne a dokážu im preto v reálnom živote pomôcť? S kým sa podľa Vás takýto ľudia cítia dobre a prirodzene? S takými čo ich ľutujú, alebo s tými, čo ich považujú za ľudí schopných ustáť svoj stav?

Takže keď sa ľutujeme správame sa sami k sebe ponižujúco, pretože neveríme, že si so situáciou dokážeme poradiť. Potrebujeme pozornosť a obdiv druhých ľudí nato, aby sme dokázali sami seba vidieť v peknom svetle….ale obdiv má krátkodobý efekt, keď ho prestaneme dostávať začneme opäť o sebe pochybovať a cítiť sa mizerne.

Smutné je, že ľudia sa neustále ľutujú a pritom vôbec nevedia, že to robia. Ale čo si neuvedomujem, to nedokážem zmeniť. Urobíme si malý test. Zaradili by ste tieto vety do kategórie sebaľútosť?

  • Vyzerám hrozne, som tučná a škaredá
  • Nikdy nebudem dobre zarábať, pretože rodičia mi nedovolili ísť na vysokú
  • Môžem sa aj zodrať a nikto si to ani len nevšimne
  • Zajtra bude otrasné počasie
  • Všetci moji známi sú úplne obmedzení, mne nikto nerozumie
  • Otvorili novú kaviareň hneď vedľa tej mojej, to nemám šancu prežiť
  • Spolužiačka dostala skúšku len preto, že má veľké prsia, to sa mne stať nemôže
  • Tebe sa ľahko podniká, keď máš peniaze
  • Nemôžem si nájsť prácu, je jej teraz veľmi málo
  • Nemám sa prečo usmievať, mám mizerný život
  • Nemôžem nič robiť, stále som chorá
  • Všetci ostatní sú dôležitejší, ja som na poslednom mieste
  • Obetovala som im/vám toľko času
  • Robím každému slúžku
  • Ani toto mi nevyšlo, ako všetko v mojom otrasnom živote

Veľa krát keď niekomu poviem, ako reakciu na hore uvedené „neľutuj sa“, povie mi „ja sa neľutujem“. Pretože vety tohto typu nepovažujeme za sebaľútosť. Ešte malé vysvetlenie, keď niečo pomenujem, poplačem si, prídem na riešenie a začnem sa uberať tým smerom – to je pomenovanie faktu. Keď niečo dookola opakujem, niekoľkým ľuďom, resp. každému koho stretnem a trvá to dlhšie časové obdobie, bez hľadania akéhokoľvek riešenia to je sebaľútosť.

V skutočnosti, vždy keď poviete niečo a vedome alebo podvedome očakávate od druhých, že Vám to budú vyvracať alebo presviedčať Vás o opaku – ľutujete sa. Vždy keď skonštatujete že máte nejaký problém a namiesto zamerania sa na riešenie toho problému sa zameriate nato aké je to strašné a nič neurobíte aby ste to zmenili -ľutujete sa.  Keď sa ľutujete chcete na seba upútať pozornosť alebo chcete od ľudí dostať obdiv, ktorý Vám nedávajú len tak samy od seba.

Aj ja som patrila medzi ľudí ktorí boli čestným hosťom na oslave vlastnej sebaľútosti, ľutovala som sa v kuse, obviňovala som všetkých a všetko okolo seba, všetci a všetko bolo na vine, len ja nie. Aj teraz sa ešte pristihnem, ako dojedám omrvinky z tohto druhu správania. Nebola som schopná prevziať zodpovednosť za svoj vlastný život.

Ale zistila som, že sa to dá. Že to vôbec nie je až také zložité prestať sa ľutovať a začať konať. Viem poradiť, viem usmerniť, ale keď sa ten človek vyžíva v sebaľútosti a očividne nechce prevziať zodpovednosť za seba a svoj život, nechám to tak. Nemám právo ho meniť, keď to on sám nechce, ale ani on nemá právo zaťažovať mňa svojou sebaľútosťou. Každý má právo sa rozhodnúť čo je pre neho dôležitejšie či jeho sebaľútosť a požieranie energie iných ľudí, alebo stretávanie sa s daným človekom v láske a porozumení a čistej úprimnosti. Je lepšie počuť:“Je mi nafigu a neviem si s tým rady“ ako cez silený úsmev počúvať „všetko je tak ako má byť, veď ja to už nejako odtrpím“

Dôležitá vec však je, že v prvom rade sme ľudia a nie sme stroje a ani nimi nechceme byť. Preto nám dobre padne sa z času na čas poľutovať, vyplakať, dokonca je to veľmi potrebné, nepotláčať emócie a dať ich zo seba von. Je v poriadku keď sa mi niečo stane, že sa vyplačem, porozprávam sa s niekým o tom, deň dva som smutná, nebránim sa a nebojujem s týmito pocitmi. A potom idem ďalej.  Zameriam sa na to, ako to budem riešiť, vtedy sa zo mňa stáva víťaz. Ale ak podľahnem sebaľútosti, ostanem v tom, uzavriem to ako neriešiteľné a život strašne zlý a neúnosný, dostala som sa do role obete, človeka ktorého riadi sebaľútosť, pocit krivdy, strach a nie on sám a svetlo v ňom!

Liek na sebaľútosť je vzdať sa jej, nechať ju odísť. Viac jej neotvoriť dvere. Nahradiť ju jasným zámerom, činnom, zmenou v myslení, rozprávaní aj konaní, tak aby sa okolnosti mohli zmeniť. Ako nato? Začnite si uvedomovať ako sa cítite a čo o sebe a svojom živote rozprávate. Koľko a čo z toho je sebaľútosť?
S láskou
Angelika 🙂

1 Komentár

  • Ľubica 25. októbra 2018 23:08

    Ako pomôcť človeku, ktorý trpí sebaľútosťou, keď si ju nedokáže priznať?

Pridať komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *