Sebaľútosť je akýmsi národným športom, alebo lepšie povedané životným štýlom pre mnohých z nás. Poďme si teda povedať, čo to sebaľútosť vôbec je.
Sebaľútosť = ľútosť nad sebou
Zo psychologického hľadiska je sebaľútosť psychologický stav mysle vo vnímaní nepriaznivých situácií, ktoré neboli prijaté alebo človek nemá dôveru vo svoje schopnosti, že sa s takýmito situáciami dokáže vyrovnať.
Z filozofického hľadiska – sebaľútosť, tak isto ako aj vychvaľovanie, sú prejavy neprimeranej hrdosti. Vychvaľovanie je reakciou hrdosti na úspech – „Ja si zaslúžim obdiv, pretože som dosiahol toľko.“ Sebaľútosť je reakciou hrdosti na utrpenie – „Ja si zaslúžim obdiv, pretože som obetoval toľko…“
Sebaľútosť jednoducho a prakticky
Sebaľútosť je prostriedok na získavanie pozornosti. Začíname to robiť už ako deti. Upútavame na seba pozornosť tým, že sa ľutujeme: „buchol som sa, zobrali mi hračku, vypli mi televízor, poslali ma do postele, nekúpili mi sladkosti“. Ak sa nám v detstve podarí takto si vynucovať pozornosť, zoberieme si to ako vzorec správania, ktorý funguje na vynucovanie pozornosti. Nesieme si to do dospelosti a naša vlastná sebaľútosť spôsobuje, že sa nám ľudia začnú vyhýbať.
Keď niekoho ľutujete, ponižujete ho. A keď ľutujete seba, ponižujete seba. Keď ponižujete sami seba, priťahujete k sebe ľudí, ktorí vás budú neustále ponižovať a kruh sa uzavrel. Možno sa pýtate: „Prečo niekoho ponižujem, keď ho ľutujem a čím?“ Pretože nedôverujete tomu človeku, že to, čo ho postretlo dokáže vyriešiť, ustáť, prežiť, a tým ho ponižujete. Namiesto toho, aby ste mu ponúkli podporu, podali pomocnú ruku a priviedli ho do stavu, kde začne konať, veci riešiť a meniť, venujete svoju energiu na nedôveru v neho, a tým mu stav ešte zhoršujete.
Príklad zo života
Ľudia s postihnutím… Je skupina ľudí, čo ich ľutuje, zovrie im srdce a stiahne hrdlo, keď ich vidia. Nie sú schopní s nimi pracovať, nie sú schopní nejako im pomôcť, pretože ich ľutujú!
Na druhej strane sú ľudia, ktorí ich dokážu brať úplne normálne, dôverujú im, že ten život zvládnu, aj napriek ich hendikepu. Vedia s nimi pracovať, rozosmievať ich, keď treba tak ich pochvália alebo vyhrešia.
Kto podľa vás pomáha týmto ľuďom viac? Tí čo ich ľutujú alebo tí, čo ich berú úplne normálne a dokážu im preto v reálnom živote pomôcť? S kým sa podľa vás takýto ľudia cítia dobre a prirodzene? S takými, čo ich ľutujú alebo s tými, čo ich považujú za ľudí schopných ustáť svoj stav?
Takže keď sa ľutujeme, správame sa sami k sebe ponižujúco. Neveríme, že si so situáciou dokážeme poradiť. Potrebujeme pozornosť a obdiv druhých ľudí nato, aby sme dokázali sami seba vidieť v peknom svetle. Avšak obdiv má krátkodobý efekt. Keď ho prestaneme dostávať, začneme opäť o sebe pochybovať a cítiť sa mizerne.
Ako sa prejavuje sebaľútosť?
Smutné je, že ľudia sa neustále ľutujú a pritom vôbec nevedia, že to robia. Ale čo si neuvedomujem, to nedokážem zmeniť. Urobíme si malý test. Zaradili by ste tieto vety do kategórie sebaľútosť?
- Vyzerám hrozne, som tučná a škaredá.
- Nikdy nebudem dobre zarábať, pretože rodičia mi nedovolili ísť na vysokú.
- Môžem sa aj zodrať a nikto si to ani len nevšimne.
- Zajtra bude otrasné počasie.
- Všetci moji známi sú úplne obmedzení, mne nikto nerozumie.
- Otvorili novú kaviareň hneď vedľa tej mojej, to nemám šancu prežiť.
- Spolužiačka dostala skúšku len preto, že má veľké prsia, to sa mne stať nemôže.
- Tebe sa ľahko podniká, keď máš peniaze!
- Nemôžem si nájsť prácu, je jej teraz veľmi málo.
- Nemám sa prečo usmievať, mám mizerný život.
- Nemôžem nič robiť, stále som chorá.
- Všetci ostatní sú dôležitejší, ja som na poslednom mieste.
- Obetovala som im/vám toľko času.
- Robím každému slúžku.
- Ani toto mi nevyšlo, ako všetko v mojom otrasnom živote.
Keď niekto v mojom okolí použije niektorú z hore uvedených viet a ja mu poviem: „Neľutuj sa!“, zvyčajne mi odpovie: „Ja sa neľutujem!“ Vety tohto typu vôbec nepovažujeme za sebaľútosť.
Pre vysvetlenie: Keď niečo pomenujem, poplačem si, prídem na riešenie a začnem sa uberať tým smerom – to je pomenovanie faktu. Keď niečo dookola opakujem, niekoľkým ľuďom, resp. každému koho stretnem, a trvá to dlhšie časové obdobie, bez hľadania akéhokoľvek riešenia – to je sebaľútosť.
Vždy, keď poviete niečo a vedome alebo podvedome od druhých očakávate, že vám to budú vyvracať alebo presviedčať vás o opaku – ľutujete sa. Vždy, keď skonštatujete, že máte nejaký problém a namiesto zamerania sa na riešenie toho problému sa zameriate na to, aké je to strašné a nič neurobíte, aby ste to zmenili – ľutujete sa. Keď sa ľutujete, chcete na seba upútať pozornosť alebo chcete od ľudí dostať obdiv, ktorý vám nedávajú len tak sami od seba.
Aj ja som patrila medzi ľudí, ktorí boli čestným hosťom na oslave vlastnej sebaľútosti. Ľutovala som sa v kuse, obviňovala som všetkých a všetko okolo seba. Všetci a všetko boli na vine, len ja nie. Ešte aj teraz sa pristihnem, ako dojedám omrvinky z tohto druhu správania. Nebola som schopná prevziať zodpovednosť za svoj vlastný život.
Ale zistila som, že sa to dá. Že to vôbec nie je až tak zložité prestať sa ľutovať a začať konať. Viem poradiť, viem aj usmerniť. Avšak keď sa niekto vyžíva v sebaľútosti a očividne nechce prevziať zodpovednosť za seba a svoj život, nechám to tak. Nemám právo ho meniť, keď to on sám nechce. Na druhej strane ani on nemá právo ma zaťažovať svojou sebaľútosťou. Každý sa môže rozhodnúť, čo je pre neho dôležitejšie. Či vlastná sebaľútosť a požieranie energie iných ľudí alebo dá prednosť stretávaniu v láske, porozumení a čistej úprimnosti. Je lepšie počuť: „Je mi nafigu a neviem si s tým rady.“ ako cez silený úsmev počúvať „Všetko je tak, ako má byť, veď ja to už nejako odtrpím.“
Nie každá ľútosť je hneď sebaľútosť
Čo je dôležité, že v prvom rade sme ľudia, nie sme žiadne stroje a ani nimi nechceme byť. Preto nám dobre padne sa z času na čas poľutovať, vyplakať. Dokonca je to veľmi potrebné, nepotláčať emócie a dať ich zo seba von. Je v poriadku, že keď sa mi niečo stane, že sa vyplačem, s niekým sa o tom porozprávam, deň – dva som smutná, nebránim sa a nebojujem s týmito pocitmi. A potom idem ďalej. Zameriam sa na to, ako to budem riešiť, a vtedy sa zo mňa stáva víťaz.
Ale ak podľahnem sebaľútosti, ostanem v tom, uzavriem to ako neriešiteľný problém a život začnem vnímať ako strašne zlý a neúnosný, dostávam sa do role obete – človeka, ktorého riadi sebaľútosť, pocit krivdy, strach a nie on sám a svetlo v ňom! Liek na sebaľútosť je vzdať sa jej, nechať ju odísť a viac jej neotvoriť dvere. Nahraďte ju jasným zámerom, činnom, zmenou v myslení, rozprávaní aj konaní tak, aby sa okolnosti mohli zmeniť.
Ako nato?
Začnite si uvedomovať, ako sa cítite, a čo o sebe a svojom živote rozprávate. Koľko a čo z toho je sebaľútosť?
S láskou
Angelika 🙂
Ako pomôcť človeku, ktorý trpí sebaľútosťou, keď si ju nedokáže priznať?
Ahoj Ľubica, úprimne mu to povedať s láskou a na rovinu, že sebaľútosť je niečo, čo nám bráni konať, milovať, prejavovať to, čo v skutočnosti sme. Potom je už na jeho rozhodnutí, či chce aby mu sebaľútosť bránila žiť život aký si zaslúži. Ty mu nevieš pomôcť, keď to on sám nechce. Možno ešte neprišiel čas, možno mu vyhovuje byť v tom čo je, aj keď to nepriznáva. Svojím osobným príkladom mu môžeš ukazovať, aký je život bez sebaľútosti krásny a aktívny.
Prajem nádherné dni.
Ahoj, skvely clanok, fantasticky to sedi. Nerozumiem ale jednej casto clanku: „Je lepšie počuť: „Je mi nafigu a neviem si s tým rady.“ ako cez silený úsmev počúvať „Všetko je tak, ako má byť, veď ja to už nejako odtrpím.“ „… Predsa opakovat ludom, ze je mi na figu a neviem co s tym, je predsa sebalutost nie? Alebo ako to mam pochopit?
Dakujem za odpoved.
Ahoj Jakub, ďakujem za tvoj komentár a rozumiem tvojej otázke. Netreba ľuďom opakovať, že ti je na figu, ale treba to priznať, pomenovať, rozhodnúť sa pre zmenu a – toto je najdôležitejšie – AJ JU REALNE UROBIŤ. Sebaľútosť je to vtedy, keď dookola opakujeme ako nám je na figu a nič s tým dlhšiu dobu nerobíme. Vidíš rozdiel? Všetci máme všetky emócie, keď ich pravdivo prežijeme, pomenujeme a urobíme akciu aby bolo lepšie, tá emócia nás ďalej neriadi. Kým však tú emóciu len potláčame aj napriek tomu, že ju reálne máme, riadi nás a nič s tým nevieme robiť, celú energiu namiesto toho aby sme niečo urobili na zlepšenie stavu, venujeme na jeho potlačenie a vyvolanie ilúzie že sme šťastní aj keď to tak nie je.
Maj krásne dni, plné radosti, úprimnosti a pravdivosti.
Angelika
Dakujem Angelika, velmi mi pomohol tvoj clanok, a fakt tam sedi uplne vsetko, tento pocit mi vyplaval rapidnou rychlostou a nevedela som vobec co s nim, hned mi je veselsie, ked viem, co to znamena a co s tym. 💚🩷💜❤️✨
Ahoj Miška, som veľmi rada, že ti článok pomohol a to že ťa rozveselil je extra bonus. Krásne dni. Angelika