Viete sa stíšiť a pozorovať seba aj iných?

Je to veľmi zaujímavá a prospešná činnosť. Aby som Vás nezaťažovala teóriou prejdem rovno k praxi.
Predstavte si akúkoľvek situáciu. Napríklad rozhovor troch alebo viacerých ľudí a jedným z nich ste vy. Niekto niečo hovorí a Vám sa nepáči čo hovorí, nesúhlasíte s tým, máte iný názor. Podľa toho aký ste typ, povaha, aké sú Vaše zautomatizované reakcie reagujete rôzne, napríklad:

• okamžite reagujete, vyslovíte nesúhlas a oboznámite všetkých s vašim názorom
• ticho sedíte, nie ste vlastne poriadne mysľou prítomní a je vám to jedno
• počúvate, nesúhlasíte, nemáte odvahu sa vyjadriť
• počúvate, súhlasíte ale nevyjadríte sa, najmä vtedy ak niekto iný vyjadril

opačný názor a vy ste zrazu neistý či s tým pôvodným súhlasíte….

a takto by sme mohli pokračovať. Ktorá alternatíva je správna? Pre každého je správne niečo iné a to teraz nie je dôležité. Reagujeme a reagujeme väčšinou na základe zautomatizovaného správania, tak ako sme „zvyknutí“ alebo „naučení“. Málokto reaguje na základe vedomej skutočnosti, čo znamená, že si plne v danom momente uvedomí čo sa deje s ním samotným aj s ľuďmi okolo:

Aké emócie sa vo mne prebúdzajú  keď toto počúvam?
Čo to robí s mojim telom?
Viem s tým niečo robiť?
Je táto situácia naozaj rovnaká ako tá s ktorou to porovnávam?
Sú aj okolnosti rovnaké?
Prečo potrebujem oponovať a dokázať, že mám pravdu?
Prečo sa neviem vyjadriť?
Prinesie to niečo niekomu?
Potrebujem len vypustiť  zo seba ten hnev, ktorým ma naplnila situácia v práci s mojim šéfom?
Sú toto ľudia na ktorých chcem ten hnev vypustiť?
Prečo mám potrebu zakaždým držať slabším stranu?
Naozaj im tým pomáham?

Čo môže byť za názorom tohto človeka?
Je to čo hovorí pravda?
Rezonuje to so mnou?

Odpovedajte si. Pozorujte sa. Navrhnite si riešenia.

Situácie sú v živote rôzne, niekedy je nevyhnutné reagovať hneď. Ale pozorovať seba môžeme aj keď sa daná vec skončí. Vedome pristupovať k životu znamená uvedomovať si, čo robím, prečo to robím, čo cítim, prečo to cítim, či chcem cítiť radšej niečo iné  a čo môžem urobiť aby sa tak stalo.

Príklad: Stretneme sa s kamarátkou zo základnej školy, ktorá v tom čase bola „škaredé káčatko“. Teraz je však krásna, štíhla, upravená, usmiata a z každej časti jej tela, dokonca aj z jej Gucci kabelky vyžaruje šťastie, hojnosť a pohoda. My naopak máme pár kilo navyše, kruhy pod očami a v ruke stískame eko plátenú tašku. Začneme hodnotiť, porovnávať, kritizovať, hľadať ospravedlnenia pre seba a a obviňovať dotyčnú osobu.

„jej sa dá, dobre sa vydala a nemá nič  na robote, ja mám kopec starostí a nikto mi nepomáha…..atď“
Pozorovanie spočíva v tomto:
Čo cítim keď sa na ňu pozerám?
Smútok, možno hnev, závisť
Prečo som smutná?
Lebo som kde som a vyzerám ako vyzerám
Chcem cítiť skutočne toto, keď niekoho stretnem?
Nie chcem počúvať, ako sa má, čo hovorí a skutočne sa tešiť  z toho že sa má tak super
Čo preto môžem urobiť aby som sa cítila super keď ju nabudúce stretnem?
Začať sa o seba starať, cvičiť, ísť do kozmetiky, prestať sa ľutovať a byť pre seba prioritou
Čo je na mne teraz super?
Tá platená taška za ktorú som sa skoro začala hanbiť, to že momentálne sa starám o druhých, lebo to potrebujú, to že si uvedomujem, že stretnutie s touto ženou mi pripomenulo, že som rovnako dôležitá ako všetci a že sa musím postarať ja sama o seba.

Vidíte ten rozdiel? Ak podľahnete svojim naučeným automatickým reakciám, vaša priateľka odpochoduje, stále krásna, šťastná a spokojná so sebou. Vám sa k Vašej únave, pridá pocit krivdy, aj hnev na seba, na ňu a na všetkých  o ktorých sa dobrovoľne staráte viac ako o seba. Keď k situácii pristúpite uvedomelo, zistíte, že robíte veci, ktoré sú s vami v súlade, len potrebujete do toho dať rovnováhu a pri iných nezabúdať na seba. Alebo zistíte, že musíme zmeniť úplne smer. Priateľke sa v duchu poďakujete a vesmíru tiež, že ste sa mohli  zobudiť, čiže uvedomiť. Pozorujte seba a pozorujte iných. Pýtajte sa čo Vám stretnutia prinášajú, čo Vám chcú povedať, zastavte automatické reakcie, alebo keď to hneď nejde, uvedomte si, ako ste reagovali, prečo ste tak reagovali, aká emócia bola prítomná, a či by nebolo lepšie automat vymeniť za uvedomenie a emóciu za inú radostnejšiu, lásku a pokoj prinášajúcu.

Veľa šťastia

Angelika